Baudelaire by mal radosť. My ju máme
V sedemnásťročnej histórii prestížneho literárneho ocenenia sa jeho tretím laureátom stala osobnosť z oblasti vizuálneho umenia.
„Keď sa nechytíme odkazu minulosti, nebudeme zrozumiteľní sami sebe ani svojim deťom,“ povedala včera Iva Mojžišová pri preberaní Ceny Dominika Tatarku. Hoci tie slová odzneli práve v „tatarkovskom“ kontexte, celkom sa nám hodia aj na charakteristiku jej knihy Giacomettiho smiech?.
Ten odkaz minulosti pritom nemožno redukovať len na Mojžišovej texty o dávnych či dávnejších fenoménoch výtvarného života (z nesmierne širokého záberu nemožno nespomenúť aspoň bratislavskú medzivojnovú Školu umeleckých remesiel, tohto malého slovenského Bauhausu). Rovnako však aj písanie o veciach aktuálnych, priebežných, v časovom rozpätí vyše štyridsiatich rokov, je zachovávaním či vytváraním odkazu nového, permanentne vznikajúceho.
„Keď sa nechytíme odkazu minulosti, nebudeme zrozumiteľní sami sebe ani svojim deťom,“ povedala včera Iva Mojžišová pri preberaní Ceny Dominika Tatarku. Hoci tie slová odzneli práve v „tatarkovskom“ kontexte, celkom sa nám hodia aj na charakteristiku jej knihy Giacomettiho smiech?.
Ten odkaz minulosti pritom nemožno redukovať len na Mojžišovej texty o dávnych či dávnejších fenoménoch výtvarného života (z nesmierne širokého záberu nemožno nespomenúť aspoň bratislavskú medzivojnovú Školu umeleckých remesiel, tohto malého slovenského Bauhausu). Rovnako však aj písanie o veciach aktuálnych, priebežných, v časovom rozpätí vyše štyridsiatich rokov, je zachovávaním či vytváraním odkazu nového, permanentne vznikajúceho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára